Nedokončenie

 

Toto píšem od leta,

keď ma starý otec

učil, ako medzi palcami

držať steblo trávy

a zapískať, od chvíle,

keď som sa naučil urobiť

zelenú zmiešaním

modrej a žltej, meniť

papier na snehové vločky,

uveril, že mušle sú ozvenou

mora a more nemá koniec.

 

Toto píšem, odkedy

k nám do triedy vletel vrabec

a narazil do okna,

položil som ho oddýchnuť

na posteľ z vreckoviek

v škatuli od topánok, vedľa swingoviek,

od rána, keď som sa v kúpeľni

postavil na umývadlo, aby som

videl, ako sa otec holí, odkedy sa naše oči

stretli v tom zahmlenom zrkadle,

od triesky, ktorú mi mama vytiahla

z palca a pobozkala moju krv.

 

Toto píšem od ženy,

s ktorou som spal v noc

otcovho pohrebu, od chvíle,

keď ma stará mama prvý raz

nazvala buzíkom a ja som mlčal,

od okamihu, keď som jej odpustil

a tlačil sa telom na telo s Michaelom

na tanečnom parkete v Twiste, od

rokov pri martini a mužoch, ktorých

som nemohol milovať.

 

Toto píšem od noci,

keď som odstavil auto pri

Big Sur a moje oči zachytili

šialenstvo hviezd, od mesiacov

pri kuchynskom okne, za ktorým

padal sneh ako dôsledok zúfalstva,

pre ktoré som nemal slovo, odkedy

som hľadal meno a našiel sa

hojdať v sieti a neopýtal

sa nebies nič.

 

Toto píšem od jari,

skúmal som drobné lístky

na duboch rozochvených ako mory,

na rozdiel od prvohorných kameňov

nezahalených snehom, ale navždy

v procese zmien, od dnešného

večera, keď ubitý mesiac za

konármi špehuje svet –

ani trochu sa nezmenil – dokonale

nedokončený, okuliare a pero

znovu odložené na nočnom stolíku.

 

Toto píšem, odkedy

moje oči začali vidieť menej,

kolená ma bolia viac, odkedy

som začal zbierať konáre, pierka,

a pekné kamene bez nejakého dôvodu

a ukladal ich na priedomie

kde sedávam a čítam pri západe slnka,

ako to robil môj starký deň čo deň,

a spomínam naňho a na to,

ako zapískať na steble trávy.

Vydanie básnickej zbierky podporil Fond na podporu umenia

Básnik a prozaik Richard Blanco (1968) z USA vo svojej tvorbe vychádza z kul­túrnej konfrontácie a osobného hľadania ako človek patriaci k potomkom kubánskych emigrantov, k sexuálnej menšine či k vnímavým pozorovateľom v nevšímavom svete. Písaním sa vyrovnáva s pocitom absencie vlastného miesta, s neustálymi vonkajšími pre­kážkami a prirodzenou túžbou prežiť naplnený život. Blanco svoju poéziu za­ľudňuje: v jeho veršoch hrá dôležitú úlohu najbližšia rodina, ktorú miluje, ale zároveň neprehliada jej chyby. Chápe ich nostalgiu, uvedomuje si však, že ide o svet, ktorý už nie je jeho, a usiluje sa nájsť identitu, s ktorou sa môže bezvýhradne stotožniť. Autorova poézia je hlboko ľudská a jej tonalita je často humorno-vážna podobne ako básnicky vyrozprávané príbehy, kde sa miešajú nešťastné okamihy a šťastné konce a naopak. Blancova schopnosť preniesť emócie na plochu textu, vystih­núť ľudskú situáciu v niekoľkých slovách a dať hlas iným tak, aby sa nespre­neveril vlastnému presvedčeniu, z neho robia neprehliadnuteľného autora v rámci veľkej a rozmanitej literatúry USA. Výnimočné a priam až symbolické postavenie podčiarkuje skutočnosť, že si ho americký prezident Barack Obama (2013) vybral ako svojho inauguračného básnika. Preložil Ján Gavura. Ilustrovala Eva Činčalová.

To najlepšie zo súčasnej americkej poézie

Richard Blanco

FACE - Fórum alternatívnej

            kultúry a vzdelávania

Katalóg

Cintorínska 20
08216 Fintice

Slovakia

contact@myface.land

vertigoforum@gmail.com

© 2023 FACE - Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania

Siete

Publikácie sú podporené z verejných zdrojov

Fondu na podporu umenia