Introspektívna poézia autorky vytvára procesuálny film s rýchlym strihom scén a býva zaľudnený viacerými archetypálnymi typmi postáv. Audiovizuálny rozmer zosilňuje dominantný vnútorný monológ, ktorý nemá celkom jednoznačne určeného pôvodcu. Akoby sa subjekt prevteľoval do viacerých foriem a podôb, kde na stotožnenie postačuje latentná blízkosť medzi hovoriacim a tou druhou, neraz až literárne formovanou postavou. Práve literatúra, jej autori či protagonisti, má neodmysliteľné miesto v Kováčikovej tvorbe a poetka sa priamo usiluje napojiť do sveta literatúry, ponúkajúc svoje literárne alter ego ako ďalšiu súčasť v bezmedznom priestore slovesného umenia. 

   Podľa Kováčikovej je život „projektom“ a pre človeka z toho vyplývajú viaceré úlohy. Prijíma rozhodnutia, ktoré zásadne ovplyvňujú budúcnosť, a preto sa veľká časť básní sústreďuje na princípy toho, ako sa rozhodovať, ako zapojiť rozumové, emotívne a vôľové aspekty ľudskej povahy. Rovnako sa však sústreďuje na to, kam svoj život nasmerovať. Zo všetkých metafor to najlepšie vystihuje motív dverí, ktoré sa spájajú s nádejou, tajomstvom, oddelením súkromia od verejného priestoru, ale tiež vytvorením intímnej zóny, do ktorej má prístup len vybraná spoločnosť. 

   V Kováčikovej hlbinnej a intuitívnej poézii je zatiaľ viac hľadania než nachádzania. V knihe nie je prítomný zoznam hotových riešení, jeho neprítomnosť autorka nahrádza autentickým a úprimným prístupom k sebe a k svetu a aj vďaka tomuto nepokojnému pátraniu sa jej podarilo vyhmatať dve dôležité univerzálne otázky človeka – kam patriť a komu patriť. Odpovede na ne sú súčasťou tohto básnického a ľudského projektu, v ktorom sa vo väčšej alebo menšej miere spozná každý z nás.