Martin Makara

Ivana Komanická

Novým svetom, ktorý sa kapitalizoval bol nehmotný svet kreativity. Boje o interpretáciu, ktorých svedkami budeme, nám ukážu, ak sa budeme dívať dialektickou optikou, kde dôjde k ďalším kapitalizáciám v rámci nehmotného a neviditeľného sveta..“

#biely protest

V kapitalizácii nehmotného sveta

 

Takmer pred dvadsiatimi rokmi som napísala text Cudzinci vo vlastnom meste, ktorý reflektoval iný text, napísaný o dekádu skôr, prehovor Jacquesa Derridu na kolokviu v Prahe. Derrida v ňom tematizoval Prahu na prahu, na ktorom sa nachádzala po roku 1989. Hovoril o možnostiach vzdorovať turistickému ruchu, novej cirkulácii kapitálu a časovej zodpovednosti. Nielenže sa táto možnosť ukázala byť nereálna, ale samotná kantovská myšlienka pohostinnosti, o ktorú sa Derrida opieral, sa kapitalizovala v novom „priemysle pohostinnosti“ a bezprecedentnom náraste turistického ruchu. Toľko k tomu, ako poslúžila kultúra v kultúrnom či kreatívnom kapitalizme, ktorý sa dostal na piedestál po kríze z roku 2008.

 

V mojom texte som opisovala, ako sa postupne uvoľňovali zadné dvory mesta, v ktorom som žila, ako mizli dychovky, kúpele, telocvične, skrátka to, čo sa neskôr stalo základom „priemyslu pohostinnosti“. A ako mesto kolonizovala šťastná mládež bez minulosti a mafia, zatiaľ čo celé generácie opustili mesto tak, že v ňom neprítomne žili, ich sociálne a kultúrne väzby celkom zanikli. Písala som o meste, ktoré môžeš premýšľať, len ak si na prahu, ak ho opúšťaš alebo je na prahu mesto samotné, v ohrození, nebezpečenstve.

 

Roky som v nedeľu ráno stretávala starých Maďarov, ktorí vychádzali v tento jediný deň, aby šli na omšu, a potom sa zastavili v jedinej otvorenej cukrárni v meste. Kráčala som medzi nimi s kočiarom s mojím čerstvo narodeným synom a niekedy som na omšu zašla s nimi. Nerozumela som ničomu, a keď sa ku mne na konci omše obrátil starý muž a podal mi ruku, napísala som báseň. Báseň vyšla, ale zbierka nie, mala sa volať Na ceste z mesta, ktoré odmietam nazývať domovom. Podľa básne, ktorú som nikdy nenapísala. Zostali z nej len obrazy traťových robotníkov a ohne založené pri koľajniciach počas jednej fujavice a zbalený Boschov obraz zimy, dar od môjho priateľa, ktorý o mojom odchode z mesta roky počúval.

 

O desať rokov neskôr som napísala ďalší text, ktorý tiež nevyšiel, o tom istom meste. Bol napísaný pre literárny časopis Romboid, ktorý vydával celé číslo venované fenoménu mesta, v schéme Európskeho hlavného mesta kultúry, ktoré rebrandovalo mesto, náborom kultúrnych pracovníkov pre potreby turistického ruchu. V texte pod názvom Ein Landhaus, ktorý vznikol po návšteve nemeckého umelca, som písala o našom dome v našej ulici, o našom dome, ktorý sa nikdy nedostane do učebníc architektúry ani do sprievodcov, ale môže sa ocitnúť v literatúre. Písala som o tom, ako som sa doň nasťahovala so všetkými svojimi blízkymi, ktorých som videla všade na ulici. Videla som ich vo  vzpriamenom postoji príslušníkov jednej ulice či jednej triedy, ktorú sa nepodarilo skántriť a ktorá prežila ideologické vojny v zákopoch svojich ohradených domov. Písala som o konzervatívnosti a šetrnosti 40. rokov, z ktorej vyrástli. Zasiahla ma Ferlinghettiho báseň Starí Taliani umierajú o odchode jednej generácie a napísala báseň Môj otec si vykračuje z môjho života. Písala som o katastrofe, ktorou sa končí každý domov. A o tom, že som v tomto dome začala písať. Dnes vidím, že písanie môže byť katastrofou, pre domov, pre to, čo poznáme.

 

Na prechádzke tento týždeň som sa konečne ocitla vo svojom meste. Jediné obchody, ktoré boli otvorené, boli tie zo zadných dvorov, textilné galantérie, bioobchod s personálom vyškoleným budhizmom, oprava bicyklov. Malé záhradníctvo na rohu rušnej križovatky prvýkrát na chodník vyložilo muškáty, vyložili ich matka so synom, mužom príliš krásnym na muža, zhovorčivým a pôvabným ako jeho matka. Akoby sme zrazu žili vo svete DIY, v utópii všetkých nás, ktorí sme dospievali v raných 90. rokoch, v rokoch obrovskej recesie, ekonomického prepadu a bezprecedentného vyvlastňovania.

 

Ocitla som sa vo svete svojej generácie, nech to slovo znamená čokoľvek. Krátke stretnutie v jednom krátkom čase, povedzme, že je to epizóda s dlhými účinkami. Je to malý svet s veľkými myšlienkami, svet v ktorom cestuješ, veľa na bicykli alebo peši, najviac vo svojich snoch, veľa čítaš a veľa sa zhováraš, piješ čaj a máš svoju hudbu a klub.

 

Ocitla som sa vo svete Judith Hermannovej, v knihách ktorej sa vždy nájde nejaký opravár bicyklov ochotný pomôcť, ak čelíš osobnej katastrofe.

 

Lenže. Kapitalizmus už kooptoval aj DIY kultúru a môže na nej začať budovať svoj svet, keď sa rúca nákladný svet festivalov, kultúrnej a inej edukácie spojenej so všetkým tým, s čím sme si kultúrnu elitu vždy spájali – ako voľný styk, neviazané pracovné vzťahy a ekonomické podmienky, na ktorých nezáleží.

 

Po ceste domov som premýšľala nad celým tým výberom otvorených obchodov a napadlo mi, že možno domov nie je nič iné, len uchovávanie alebo šetrenie si záchranných stratégií. „Jar economy“, zdieľaná ekonomika... Podľa Hegela tak ako štát ani rodina nemá iba majetok, ale tiež zdroje, ktoré sú spoločné, bezpečné a stále, ktoré nepatria nikomu z rodiny, ale ku ktorým majú všetci prístup. Aj o tieto zdroje pôjde v kríze, v ktorej sa, slovami Naomi Klein, outsourcuje koronavírus. Rodiny sa v nej plne prejavia ako ekonomické jednotky, na ktoré sa deleguje demokratizácia rizika a ktoré následne vykonajú obrovské množstvo neplatenej práce. Bezpečnosť a stabilita, nové sekuritizačné procesy, ktoré dominujú rétorike kapitalizmu v posledných rokoch, sa tentokrát zamerajú na rodiny a domovy.

 

„We know the script,“ vyhlásila pred časom Naomi Klein, nepovedala poznáme ten príbeh, ale poznáme ten scenár. Scenár kalamitného kapitalizmu počíta s obrazmi kalamity a katastrofy, v žánri, ktorý pracuje s úzkosťou a étosom, ktorý mobilizuje. Mediálne obrazy a k nim už žiadne texty, iba dáta, epidémia v priamom prenose, prvýkrát, interpretovaná cez dáta, vyžadujúca nové publikum. Posledná kríza bola definovaná ako kreatívna deštrukcia, bola uznaná jej prirodzená nevyhnutnosť. Novým svetom, ktorý sa kapitalizoval, bol nehmotný svet kreativity. Boje o interpretáciu, ktorých svedkami budeme, nám ukážu, ak sa budeme dívať dialektickou optikou, kde dôjde k ďalším kapitalizáciám v rámci nehmotného a neviditeľného sveta. Prázdne mesto to už dnes nie je obraz, iba ak negatív. Keďže profit, cirkulácia a dvadsaťštyri hodinový kapitalizmus zúri momentálne v online priestore.

#biely protest

FACE - Fórum alternatívnej

            kultúry a vzdelávania

Cintorínska 20
08216 Fintice

Slovakia

contact@myface.land

vertigoforum@gmail.com

Katalóg

© 2023 FACE - Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania

Siete

Publikácie sú podporené z verejných zdrojov

Fondu na podporu umenia