​

Sedem (a viac) ťažkých rokov

 

 

V predvojnových časoch, keď skutočnosť spela k prekonávaniu najvýstrednejších umeleckých predstáv, Vladimír Clementis varoval pred politikmi, ktorí necitujú básnikov. Od čias národného obrodenia až po druhú polovicu dvadsiateho storočia bolo skôr pravidlom než výnimkou, že rovnakým perom, ktorým sa písali politické manifesty, vznikali aj verše. Také boli východiská nielen našej politiky a literatúry, ale národnej existencie vôbec. Po Novembri sa mnoho vývojových línií uťalo alebo vyústilo do prázdna a táto je až na ojedinelé výnimky jednou z nich. Museli by sme ísť dávno do minulosti, aby sme v najvyššej politickej reprezentácii našli takého národovca, ktorý sa na klasikov nielen odvoláva, ale ich aj číta a pozná. A ani tie odvolávky už mimo štátnych sviatkov a pamätných dní príliš nepočuť.

​

Ide o prejav všeobecnejších trendov. Dnes je kultúra v politike i v značnej časti spoločnosti vnímaná len ako ozdoba, ktorá je trpená, lebo sa to patrí. Sčasti preto, že ideový rozmer demokracie najnovšie tvorí predovšetkým morálny gýč, technokratická odbornosť a rozsiahla paralýza rozlišovacej schopnosti, sčasti preto, že kultúra žne plody vlastného úsilia vytúženej emancipácie od svojej spoločenskej funkcie. Práve na nej, paradoxne, zakladá v aktuálnej kríze svoju obhajobu. Dôsledky sú ďalekosiahle.

​

Keď sa pracovníci v kultúre v uplynulých mesiacoch dožadovali pomoci primeranejšej významu umenia pre spoločnosť, stretol som sa s nechápavou reakciou: nie je od ľudí, ktorí sa v televízii predvádzajú drahými róbami, ostentatívne navštevujú meštiacke bály a denne sa zjavujú v najsledovanejších programoch, neadekvátne žiadať pomoc v období, keď mnohí ťažko pracujúci zamestnanci prichádzajú o svoje jediné živobytie?

​

Čitateľom Vertiga nie je potrebné vysvetľovať, v čom je tento pohľad problematický a nepresný, prečo má účastník Plesu v opere k bežnému pracovníkovi v kultúre asi tak blízko ako vrcholový manažér k montážnikovi na linke. Dôležitejšie je porozumieť, prečo takéto zúžené vnímanie kultúry vzniklo a ako sa stalo relatívne rozšíreným.

​

Ešte za minulého režimu bolo legislatívne vyžadované, aby sa päť percent rozpočtu na výstavbu verejnej budovy použilo na umelecké dielo, ktoré bude jej súčasťou. Tak vznikli mozaiky, reliéfy či sochy, ktoré v kontexte niekdajšieho verejného priestoru pôsobili výraznejšie, než ich vnímame dnes v záplave vizuálneho smogu. Zmyslom tohto opatrenia bolo nielen podporiť prácu umelcov, ale aj skultúrňovať spoločný priestor, urobiť umenie tak základnou súčasťou života mesta a jeho obyvateľov, akou sú dnes reklamné pútače. Umenie sa stalo verejným, utváralo scenériu všedných dní, jeho estetický vplyv bol prinajmenšom podvedomý.

​

Prečo tu píšem o akýchsi nástenných robotníckych výjavoch spred polstoročia? Aj pre tých, ktorí galériu či divadlo nikdy nenavštívili, totiž predstavovali samozrejmú súčasť, štandard verejného priestoru ako metonýmie spoločnosti. Od rozšírenia internetu sa zdieľaný priestor nielen digitalizuje, ale aj drobí. Ak by sme obraz spoločnosti zo sociálnych sietí chceli previesť späť do fyzického priestoru, získali by sme veľkomesto, v ktorom masívne múry oddeľujú slumy, obytné predmestia a štvrte luxusných víl, v ktorom obyvatelia žijú pár metrov od seba, ale v úplne iných životných podmienkach, v ktorom fasády džentrifikovaných ulíc zdobia výklady butikov a výberových kaviarní a omietky karnevalových sídlisk obťažkávajú satelity. Niet tu racionálneho zámeru ani organizácie, niet tu spájajúcej myšlienky ani zážitku: je len náhoda, neustále napätie a kolaps na horizonte.

​

Individualizácia spoločnosti nie je dovŕšená triumfom Osobnosti, ale frustráciou zo všeobecnej sociálnej dezintegrácie a neobmedzenej plurality. Jednotlivec je vyčerpaný. Živelne hľadá spolunáležitosť, ktorá primárne vzniká zo zdieľaného pocitu zo sveta. Ak v kultúre a v médiách nenachádza hlas, ktorý by ho reprezentoval, a skúsenosť, ktorou žije, odvracia sa a hľadá ich inde.

​

Vnímanie kultúry spoločnosťou odzrkadľuje to, ako sa o nej (ne)hovorí. Rétorika kultúrneho priemyslu – aký to paradox, že tento Adornov kritický termín sa stal pre zvlášť liberálnu časť umeleckej obce hrdou identitou – vedie verejnosť k indoktrinovaným očakávaniam, aby si na seba umenie zarobilo samo a podriadilo sa trhovým princípom (nech si ho platí, kto ho potrebuje). Voči požiadavkám kultúrnych pracovníkov zaznieva aj námietka, že slovenská kultúra prajnejšie podmienky nikdy nezažila – počtom literárnych časopisov zahanbíme aj omnoho väčšie krajiny a svoje nezávislé kultúrne centrum má už každé väčšie okresné mesto. Pravda; teraz sa prejdime po ulici. Najvýznamnejšie stavby modernej architektúry 20. storočia sa búrajú (Istropolis v Bratislave), nechávajú chátrať (kino Družba v Košiciach) alebo rekonštruujú do generickej podoby (aula Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach). Žánrový eklekticizmus reklám na našich námestiach neprekoná ani najlepší postmoderný román a počet druhov písma na náhodne vybranej informačnej tabuli strčí do vrecka aj celú antológiu medzivojnovej avantgardy. 

​

Jediný pravdivý obraz kultúry nám poskytne pohľad na celok, naprieč jej druhmi. Anasoft litera o komplexnom stave našej kultúry nevypovedá viac než bulvárne plátky; za stav slovenského športu hovoria viac detské ihriská a školské telocvične než Peter Sagan. Informačný pretlak, prehlbujúca sa špecializácia a stále sa zvyšujúce nároky na pracovný výkon zvetrávajú základy kultúry a vzdelanosti, ktorými sú široký rozhľad a vedomie súvislostí. Uvažujeme o krásnej tapete v spálni, kým stenou prechádza trhlina a budova sa nám rúca na hlavu.

​

Bolo by omylné si myslieť, že po prekonaní pandémie kríza pominie a kultúrna prevádzka sa bude môcť vrátiť do predošlých koľají. Hoci sa v posledných rokoch kultúra finančne zastabilizovala prostredníctvom viacerých štátnych fondov, ich solídne fungovanie do budúcna nie je samozrejmosťou (príklad Maďarsko). Tlak na výkon alebo spolufinancovanie umenia súkromným sektorom sú menej náhlym ohrozením kultúry ako sme ho zažili v posledných mesiacoch, z dlhodobého hľadiska však majú rovnaký glajchšaltujúci účinok. Počuli sme aj názory, že problémom našej kultúry je jej prílišná dostupnosť: lacnú, nedajbože bezplatnú kultúru si vraj nik neváži. Posledný kritik nech zhasne: do recenzných rubrík patria už len cenovky.

​

Telegraficky nahliadnime do škôl: polovica stredoškolákov nepozná rok vypuknutia SNP ani to, ako skončilo; tretina učiteľov na základných školách považuje testovanie za prípravu na čipovanie; v čitateľskej gramotnosti sú slovenskí študenti konštantne pod priemerom rozvinutých krajín a v porovnaní s predchádzajúcimi testovaniami sa ich výsledky ešte zhoršujú. Vzdelanie a kultúra sú úzko prepojené, stav jednej oblasti vždy vypovedá aj o druhej a zákonite sa v nej prejaví. Máme mnoho vzdelaných, ale málo vzdelancov; máme moralizujúcu kultúru, ale potrebujeme ju morálnu.

​

Kultúra stojí vždy na strane človeka. Nekultúrne nie je len odporúčanie „vypnúť všetky mozgové závity a nechať sa unášať zbesilou zábavou“ v kultúrnej rubrike najčítanejšieho mienkotvorného denníka, ale aj mlčanie, keď sa namiesto rekonštrukcie nemocníc a domovov dôchodcov nakupujú nadzvukové bojové lietadlá. Nekultúrne nie je len zrovnať so zemou architektonické dedičstvo minulého storočia a nahradiť ho tuctovými obchodnými centrami, ale aj pristúpiť na to, že vlastnú dôstojnosť si človek musí zaslúžiť. Nekultúrne nie je len odrieknuť financovanie tanečného divadla a vyhrážať sa jeho zrušením, ale aj označovať za slobodu stav, keď sa človek na začiatku dospelého života musí stať rukojemníkom banky a realitného trhu na celý život, aby si mohol založiť rodinu a postaviť strechu nad hlavou.

​

Ak kultúra žiada záujem spoločnosti, musí byť vzájomný. Ak volá po pomocnej ruke, musí ju podávať. Ak sama nechce skončiť na ulici, nemôže byť ľahostajná voči tým, ktorí na nej sú. Kultúra nie je odvetvím ekonomiky, kratochvíľou ani brúseným sklom, ktoré síce nepotrebujeme, ale zo slušnosti si ho vyložíme na poličku. Je v prvom rade spôsobom vzťahovania sa k životu. Ukazuje nám zložitosť sveta, aby ho pre nás urobila jednoduchším; konfrontuje nás s necitlivosťou, aby sme cítili viac. V zrkadle kultúry ostáva človek človekom aj vtedy, keď ho nútia byť strojom. Ak ho necháme rozbiť, privodíme si zaiste viac než sedem ťažkých rokov.