Nedokončenie

 

Toto píšem od leta,

keď ma starý otec

učil, ako medzi palcami

držať steblo trávy

a zapískať, od chvíle,

keď som sa naučil urobiť

zelenú zmiešaním

modrej a žltej, meniť

papier na snehové vločky,

uveril, že mušle sú ozvenou

mora a more nemá koniec.

 

Toto píšem, odkedy

k nám do triedy vletel vrabec

a narazil do okna,

položil som ho oddýchnuť

na posteľ z vreckoviek

v škatuli od topánok, vedľa swingoviek,

od rána, keď som sa v kúpeľni

postavil na umývadlo, aby som

videl, ako sa otec holí, odkedy sa naše oči

stretli v tom zahmlenom zrkadle,

od triesky, ktorú mi mama vytiahla

z palca a pobozkala moju krv.

 

Toto píšem od ženy,

s ktorou som spal v noc

otcovho pohrebu, od chvíle,

keď ma stará mama prvý raz

nazvala buzíkom a ja som mlčal,

od okamihu, keď som jej odpustil

a tlačil sa telom na telo s Michaelom

na tanečnom parkete v Twiste, od

rokov pri martini a mužoch, ktorých

som nemohol milovať.

 

Toto píšem od noci,

keď som odstavil auto pri

Big Sur a moje oči zachytili

šialenstvo hviezd, od mesiacov

pri kuchynskom okne, za ktorým

padal sneh ako dôsledok zúfalstva,

pre ktoré som nemal slovo, odkedy

som hľadal meno a našiel sa

hojdať v sieti a neopýtal

sa nebies nič.

 

Toto píšem od jari,

skúmal som drobné lístky

na duboch rozochvených ako mory,

na rozdiel od prvohorných kameňov

nezahalených snehom, ale navždy

v procese zmien, od dnešného

večera, keď ubitý mesiac za

konármi špehuje svet –

ani trochu sa nezmenil – dokonale

nedokončený, okuliare a pero

znovu odložené na nočnom stolíku.

 

Toto píšem, odkedy

moje oči začali vidieť menej,

kolená ma bolia viac, odkedy

som začal zbierať konáre, pierka,

a pekné kamene bez nejakého dôvodu

a ukladal ich na priedomie

kde sedávam a čítam pri západe slnka,

ako to robil môj starký deň čo deň,

a spomínam naňho a na to,

ako zapískať na steble trávy.