FACE_letak_Pizarnik_web_NEW.jpg

Tieto kosti, čo v noci žiaria,
tieto slová ako polodrahokamy
v živom hrdle skameneného vtáka,
táto zelená taká milovaná,
táto lilavá, čo páli,
toto srdce, samota a záhada.

„Posledná prekliata poetka“, Alejandra Pizarnik (1936 – 1972), bola argentínskou spisovateľkou, ktorej sa napriek krátkemu a tragickému životu podarilo získať status výnimočnej poetky. Je autorkou básnických zbierok Najvzdialenejšia zem (1955), Posledná nevinnosť (1956), Stratené dobrodružstvá (1958), Práce a noci (1965), Odstraňovanie kameňa šialenstva (1968), Mená a podoby (1969), Hudobné peklo či Malé spevy (obe 1971). Roku 1962 vydala zbierku Dianin strom, ktorá na malej ploche zosobnila všetko, čo poetka vo svojej tvorbe túžila dosiahnuť: ponoriť sa do hĺbok, odkiaľ by sa získali slová vystihujúce esenciu čistého bytia a dotýkajúce sa konečných hraníc života, smrti i dna ľudských síl. Duchovne spriaznená s francúzskymi symbolistami a surrealistami, obklopená slávnymi latinskoamerickými básnikmi a umelcami dokázala sa postaviť na ich roveň a priniesť poéziu, ku ktorej sa čitatelia neustále vracajú ako k čistej poézii zrodenej tak, ako sa z kamenného monolitu odstraňuje všetko, čo bráni vzniknúť absolútnemu tvaru. Vydanie básnickej zbierky podporil Fond na podporu umenia.

To najlepšie zo svetovej poézie

Alejandra Pizarnik Dianin strom