"Iwona na mňa čakala s prostoduchým úsmevom na tvári. Vyzerá ako nevesta,
pomyslel som si. Sadli sme si do malej izby. Iwona uvarila čaj a naliala do dvoch šálok. Rýchlo som si odpil a popálil som si pritom ústa. Hartmeier mi povedal, že si tehotná. Prikývla. S tým som nepočítal, povedal som. Hľadela na mňa plná očakávania a trochu bojazlivo. Dodal som, že si uvedomujem, že potrat pre ňu neprichádza do úvahy a že dieťa uznám za svoje a budem ju podporovať, ako len budem môcť. Ale asi pre ňu nebude ľahké, aby dieťa vychovala sama. V tvári sa jej zjavila hrôza. Úplne vážne si musela myslieť, že pre ňu opustím Sonju. Sú rôzne možnosti, povedal som, samozrejme, že pre dieťa by bolo lepšie, keby vyrastalo v harmonickom prostredí, a nie u nej, veď predsa žije v krajine nelegálne. Porozprávam sa so ženou, veď napokon je to aj moje dieťa. Iwona mlčala a čaju sa ani nedotkla. Povedal som, aby si to rozmyslela, veď ešte máme dosť času."

Rozprávačom románu Sedem rokov je nemecký architekt Alexander, ktorého na ceste za
zmysluplným životom sprevádzajú dve protikladné ženské postavy: manželka Sonja, vzdelaná a atraktívna dáma z dobre situovanej rodiny, a milenka Iwona, jednoduchá a silno veriaca poľská emigrantka z chudobných pomerov. Stamm do románu vkladá univerzálne psychologické otázky o moci lásky, manželskej kríze a nevere, ukazuje, ako človeka zasahuje zrieknutie sa dieťaťa či adopcia, a načrtáva panoramatický obraz spoločnosti od konca osemdesiatych rokov 20. storočia až po nástup nového tisícročia s prejavmi hospodárskej krízy. Sopečné výbuchy lásky a žeravosť pahreby ľudského vnútra podáva Stamm s kontrapunktickým majstrovstvom – neutrálnym, vecným, priam chladným tónom. Ako svedomitý účtovník presne zaznamenáva ekonomicky podmienené zmeny v medziľudských vzťahoch a vystavuje svojim postavám neúprosný účet. Autor používa pásmovú kompozíciu založenú na pravidelnom striedaní kratších a dlhších kapitol, ktoré sa odohrávajú v dvoch časových rovinách. Jednotlivé časti vytvárajú navzájom funkčnú jednotu literárneho textu pripomínajúceho stavby architektov Le Corbusiera a Alda Rossiho, ktorých odkaz hrá v románe dôležitú úlohu. Preložil Ján Jambor.