Básnická zbierka Soľ (poľ. Sól, 1962) je v poradí štvrtou zbierkou poetky a spolu s knihou Volanie na Yetiho (1957) stála na počiatku jej veľkého čitateľského úspechu a uznania, ktoré vyvrcholilo udelením Nobelovej ceny za literatúru (1996). Zbierka Soľ obsahuje všetky poznávacie znaky Szymborskej poetiky – oživenie žánrov básnickej polemiky a básnickej anekdoty, vznikajúcich ako odpoveď na skutočné súkromné a historické podnety. Vnútorná epická kompozícia vťahuje do básne svojou príbehovosťou a zmyslom pre detail sa zasa zapája predstavivosť čitateľa, pred ktorým stojí báseň ako holá pravda, ako výzva pre rozum či svedomie s intenzívnym vyjadrením emócií: smútku, prekvapenia a nadovšetko irónie. Szymborska poznaním presahuje hranice poézie, ale nezabúda, že je to práve poézia, čo úspešne umožňuje rozvíjať bohatstvo poznatkov, že metafory vo forme slov alebo komplexných príbehov ostávajú kľúčom k porozumeniu a rozhovoru. Preložila Silvia Kaščáková. Ilustrovala Mária Čorejová.
Preklad básnickej zbierky formou štipendia podporil Fond na podporu umenia
Verš na počesť
Bol raz jeden. Vymyslel nulu.
V neznámom kraji. Možno už
pod zhasnutou hviezdou. Medzi dátumami,
na ktoré niekto odprisahá. Dokonca
aj bez sporného mena. Nezanechal
pri svojej nule žiadnu zlatú myšlienku
o provizórnom živote. Ani legendu,
že istého dňa nulu dopísal
do odtrhnutej ruže a zviazal kyticu.
Že pred smrťou sa na stohrbej ťave
vypravil do púšte. Že zaspal
v tieni vavrínov. A že sa zobudí
až potom, keď už bude všetko zrátané
do posledného zrnka piesku. Aký človek!
Škáročkou medzi faktom a výmyslom
unikol našej pozornosti. Odolný
proti každému osudu. Márne mu dávam tvár,
každú zo seba zhodí.
Zrástlo nad ním ticho, bez jazvy po hlase.
Neprítomnosť má výzor obzoru.
Nula sa píše sama.
To najlepšie zo svetovej poézie
Wisława Szymborska Soľ
