Básnickú zbierku Silvie Kaščákovej Rakúsky domov dôchodcov poznamenáva ťaživá téma všadeprítomnej smrti a nedostatku lásky. Univerzálne predstavy, ktorými sa predstavila v debute Kŕmiť leva, poetka konkretizuje zasadením do rodinnej histórie a prítomnosti. Berie tým na seba nemalé riziko, že azda až príliš otvorene odhaľuje súkromný svet. Spolu s riskom však získava autentický materiál, ktorý fikcia nedokáže nahradiť. Približuje sa s odhodlaním k stavu pravdy, aj keby to malo znamenať, stretnutie s neprijatím či nepochopením. V zbierke sa v ostrých kontrastoch strieda biela, čierna a červená farebnosť, ktorá sa vzpiera zmiešavaniu a relativizácii. Subjektu ostáva jediná možnosť, ako sa s tým vyrovnať: všetko bezvýhradne prijať. Lenže ako? Odkiaľ na to vziať silu a presvedčenie? Autorka si za symbolický leitmotív vyberá krv, ktorá súčasne potvrdzuje život aj smrť – záleží len na tom, či ešte pulzuje v tele, alebo presakuje z miesta zranenia. Predstavuje tiež puto, pokrvnú líniu rodiny, fatálne predurčujúcu to, koho dcérou som a kým som teraz. Menej nápadným, no rovnako významným slovom zbierky je spojka „ale“, memento odporu voči želaniam a snom, ktorý poetke kladie vonkajší priestor. Je vyjadrením neustáleho protipohybu, nemožnosti zmeniť minulosť, ale aj podmienkou zasahujúcou naše príležitosti v budúcnosti.

    Kaščákovej básne sú zaklínaním tmy, ktorá má druhú stranu mince vo vyvolávaní svetla. Je to bolestný proces očisty a očistca zamedzujúci sladkým sebaklamom, ku ktorým sme ako ľudia náchylní. V poézii naladenej do tmavých farieb sa len ťažko dá odlíšiť jasnozrivosť od pesimizmu, melancholické zamyslenie od strachu, strata od zatratenia. Je však dôležité, že napriek svojej ťaživosti táto poézia nerozmnožuje tmu. Niekedy nejde ľahko vysvetliť, prečo sú niektoré veci také, aké sú, prečo to, čo je tvrdé, je zároveň krehké. Táto dialektika tvrdosti a krehkosti vibruje v úprimných veršoch poetky.

Ján Gavura