Z tvorby Vladimíra Roya Vpísané do noci

Smútok hrá čiernym slákom

​

Mne smútok hráva čiernym slákom v duši,
kým smiech znie vôkol v náladovom chvení;
sú veci, ktoré nik viac nepremení,
hoc pre ne človek pôstom city skruší…
 

Sú veci, na ne rozpomienka bolí,
bo venčila ich krásy nežná ruka;
pre pominutie krásy vzniká muka,
a duša kvíli nalomená v poly…
 

Smiech zas znie vôkol, na rty rozmar sadá
a biele, pýrom ovanuté tváre,
sťa nadchnuté by boli v divnom čare,
čo najmocnejšie srdcia kúzlom zvláda…
Mne smútok hráva čiernym slákom v duši,
čo skrývajúc sa pred svetom bôľne čuší…

Poď, sními smútku ťažké putá,

​

Poď, sními smútku ťažké putá,
zmiluj sa, poteš, prehovor,
kým neunesie saňa ľúta
cit vrelý v temno smrti hôr.

Hľaď, chudé plody nesie pole,
spustnuté žitia páľavou,
len bodľač zvážam — žravé bôle,
burinou cvendží srpu kov.

Poď, prosím, asnáď vznietiš zore
zhasnuté… vzkriesiš k životu,
že radosť sprahlé pláne zorie,
prielohy srdca — pustotu…

Ty čušíš, bárs aj zimou hynie
ktos’ biedny, mizne ako tieň,
sa k hrude mrazom stuhlej vinie
a márne čaká, vzdychá len…
 

1908